Chantal Browling
Chantal Emmanuel „Brow“ Browling (* 13. január 2028, – † napr. 2. november 2003, Middletown) je jedna z ústredných postáv románov Nula kelvinov a jeho pokračovania Tristodesať kelvinov. Pracuje ako molekulárny biológ, respektíve genetik. Je stvoriteľom a zároveň po väčšinu deja ústredným protivníkom Davida Settlea. Patrí k takzvanej štvorici, skupinke mužov, ktorí sa zdanlivo vrátili v čase z roku 2057 do roku 1970.
Browling je takmer sedemdesiatročný vedec, no vzhľadom na medicínu z roku 2057 zodpovedá jeho telesný vek ani nie päťdesiatročnému dnešnému človeku. Je narcistický, povýšený, arogantný, výbušný, cynický, čím zosobňuje viac-menej zápornú postavu. Zároveň predstavuje ústredného protagonistu dejovej línie sledujúcej štvoricu odborníkov z budúcnosti.
Opis
Browlingova najvýraznejšia telesná charakteristika je jeho výška. Aj v roku 2057 patril k vyšším mužom. Po „presune“ do roku 1970, kedy bola priemerná výška mužov omnoho menšia, výrazne prečnieval. Táto telesná nápadnosť, ktorá hovorila proti jeho zaradeniu medzi cestovateľov časom, však bola vyvážená jeho odbornými schopnosťami.
Má štíhlu, šľachovitú postavu a pozdĺžnu tvár, ktorú lemujú riedke, rovné, vypadávajúce vlasy. Za mlada ich mal platinovej blond farby, v priebehu deja čoraz šedivejšie s výraznými kútmi. Udržiaval si ich ostrihané na ježka, neskôr mu podrástli, čo mu na výzore nepomohlo. Oči má zelenej farby, bradu nenosí. Rovnako ako zvyšok štvorice, aj on mal od svojho zaradenia do misie vo veku necelých 30 rokov všetky zuby nahradené umelými, peknými a rovnými. V priebehu deja si však niektoré z nich vybil a už ich nedosadil naspäť. Tak ako u jeho troch kolegov, aj jeho telo pokrývajú tenké pozdĺžne jazvy po transplantáciách tkanív, ktoré ho udržiavajú telesne mladším.
V druhom dieli za pomoci enzýmov a RNA svoj výzor dočasne zmení, takže vyzerá ako vyššia verzia Patricka McCanna, otca Molly McCannovej.
Osobnosť
Chantal Browling je známy ako nervák a cholerik. Ovládať sa mu spôsobuje veľkú námahu, ľahko vybuchuje, neustále sa rozčuľuje. Chvíle spokojnosti či radosti trvajú pri jeho povahe iba krátko. Nebyť molekulárnej medicíny polovice 21. storočia, sústavný hnev sa by sa mu odrazil na zdravotnom stave.
Trpí silným komplexom nadradenosti. Myslí si, že vie všetko najlepšie zo všetkých. Ostatných považuje za neschopných hlupákov. Najradšej sa riadi podľa seba. Zúfa si z toho, že nie je veliteľom misie „vyslanej do minulosti“ namiesto Dylana Haisea, pretože sa považuje za najužitočnejšieho a najschopnejšieho z tímu. Je namyslený, aj keď nie úplne zaslepený. Uvedomuje si svoje limity, napriek tomu však prahne po pochvale a uznaní. Podvedome vie, že nie je úplne špičkovým vedcom, čo ho ničí, pretože veda mu je v živote všetkým. Venuje sa jej aj vo svojom voľnom čase, iné záujmy nemá. Od svojho „presunu“ do minulosti nemá priateľov ani partnerku, hoci ani predtým ho k nikomu nepútali zvlášť vrelé city. Súvisí to s nedostatkom oxytocínových receptorov v jeho mozgu. Odstup od svojich kolegov dokazuje aj tým, že nedovolí, aby ho volali milšou prezývkou „Browie“, ktorou ho oslovovali blízki a ktorou nazýva aj sám seba. Vynucuje si, aby mu hovorili iba „Brow“. Nedostatok náklonnosti je vzájomný.
Browling je vzdelaný a inteligentný, nie však až taký inteligentný ako David. Svoju inteligenciu preceňuje. Je to racionalista až cynik. Snaží sa zo seba vytĺcť aj posledné zvyšky viery v „niečo viac“. Všetky city sú pre neho len biochémia, láska je iba hormonálna búrka. Nemá preto ani najmenšie pochopenie pre vzťah Davida a Molly, považuje ho za založený výlučne na sexualite. Chýba mu empatia a preto nerozumie ľuďom celkove.
Bezhranične obdivuje vedu. Myslí si, že veda obsahuje odpoveď na všetko. Jej zákutia sú jediné, čo mu umožňuje prežiť pocit nádhery, pokory a úžasu, ale aj skutočne hlbokej hrôzy. Z toho, že tento pohľad s ním nikto nezdieľa, je ešte frustrovanejší. Podvedome žiarli na Davidov veľký vedecký talent a trhá ho od hnevu z toho, že David si svoje nadanie neváži.
Napriek tomuto všetkému však Browling nie je úplný krutý odľud. Aj keď má zabiť človeka, ktorého nemal rád, pociťuje silné výčitky svedomia. Nechápe síce bežné citové problémy ľudí, ale pokiaľ sú vystavení krajným situáciám, trochu súcitu pre nich predsa len nájde. Hoci v priebehu svojej misie navonok nikoho nemá rád, v skutočnosti je na svojich kolegov naviazaný, hoci by si to nikdy nepripustil.
Trpí precitlivenosťou na bolesť, pretože v roku 2057 každú, aj banálnu bolesť, okamžite utlmoval enzymaticky.
Životopis
Chantal Browling sa narodil 13. 1. 2028 Claudine a Gusovi Browlingovcom ako prvorodené z troch detí. Matka bola polovičná Francúzka, dcéra prisťahovalca. V odkaze na svoj francúzsky pôvod preto pomenovala svoje prvé dieťa Chantal. Browling toto meno, nápadne pripomínajúce ženské meno, odjakživa nenávidel. To nebolo jediné, čo matke zazlieval – okrem toho mal problém aj s jej prílišnou dominanciou a prehnanými prejavmi kresťanskej viery. Claudine svojho manžela Gusa držala pekne skrátka a keď ten v Browlingových dvanástich rokoch nazbieral dosť odvahy na to, aby Claudine opustil, tá upadla do viery ešte kŕčovitejšie. Rozvod striktne odmietala a Gusa označovala za zhýralca. Všade v ich dome viseli náboženské obrazy a kríže a stáli v nich sochy svätých. Browlinga aj jeho mladšie sestry Camryn a Chloe nútila k modlitbám a prísnemu režimu. Všetky tri deti to poznačilo. Camryn nechala svoju vlastnú osobnosť úplne udupať matkou, žila v neustálom strachu z Boha i z Claudine, mala nulové sebavedomie a tichý, pokorný prejav. Chloe sa v dospelosti naopak „odtrhla z reťaze“ – žila hédonisticky, posadnutá sexom, alkoholom a drogami. Chantal dopadol relatívne najlepšie. Tak ako Chloe, aj on skončil ako zarytý ateista, no na hédonizmus bol príliš málo zmyslovo zameraný, príliš veľký intelektuál, mal vzdorovitejšiu a ctižiadostivejšiu povahu. Sníval len o tom, ako z područia nenávidenej matky čo najskôr uniknúť a to sa mu podarilo v sedemnástich, keď ako vynikajúci študent nastúpil na univerzitu.
Nesprávnym prístupom od Claudine sa Browlingovi náboženstvo úplne zhnusilo. Dôsledkom toho upadol až do prílišnej, extrémnej racionality. Neveril v nič okrem hmotného sveta, triumfálne používal fyziku a chémiu na vysvetlenie všetkého a ľudskej osobnosti obzvlášť. Dychtil stať sa významným vedcom, protivili sa mu iracionálne morálne zásady, ktoré obmedzovali pokusy s ľudskými bunkami, tobôž jedincami. Pohrával sa s myšlienkami na vytvorenie lepšieho ľudstva zbaveného nielen chorôb, ale aj nevhodných povahových vlastností. Silný protiodboj na zásahy do ľudských génov neznášal, no mal dosť rozumu na to, aby sa nestaval na odpor príliš otvorene. Od rodiny sa úplne odstrihol, vzťahy pre neho veľa neznamenali. Najvážnejšiu známosť mal s o niekoľko rokov mladšou študentkou farmaceutiky Samanthou. Po skončení postgraduálneho štúdia spolu začali žiť v jednom byte. Samantha však brala vzťah vážnejšie ako on, snívala o svadbe a o deťoch, čo Browlinga netešilo. On videl iba svoju kariéru.
Doktorantskú prácu napísal o málo preštudovanom jave – antiparalelnej replikácii DNA, čiže replikácii vlákna DNA v „zakázanom“ smere. To ho neskôr kariérne vyzdvihlo, pretože svetoznámy enzým na spomalenie starnutia, omega DNA-polymeráza, pri svojej dokonalej replikácii DNA využíva jeden z princípov antiparalelnej replikácie. Neskôr pracoval na výskume génovej rekombinácie v oblasti šľachtiteľstva, pomáhal vytvárať cicavce, ktoré poberú tie najlepšie vlastnosti z viacerých iných jedincov.
Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!Život sa mu od základu zmenil, keď si ho v júni 2057 zavolal Joseph Lancaster, prezidentov poradca. Lancaster ho vybral spomedzi mnohých vytipovaných genetikov ako ideálneho človeka na misiu, ktorá sa mala pokúsiť zachrániť narušené časové vlákno prestrihnuté prvým cestovateľom v čase Davidom Settleom. Browling súhlasil skôr, než sa poriadne dozvedel, o čo ide. Jeho kolegovia z iných odborov mu spočiatku nesadli. Pohŕdal nimi pre ich neznalosti molekulárnej biológie, a hoci dvaja z troch boli tiež vedci, Browling považoval svoj odbor za významnejší. Ostatne, na začiatku misie bola Browlingova úloha skutočne najdôležitejšia.
Po odhalení celej pravdy prejavil pre svoju úlohu v „záchrane sveta“ nadšenie. To ho však opustilo po „presune do minulosti“, keď jeho plány narazili na neochotu a morálne zásady kolegov. Keď sám veľmi náročným postupom vyrobil jadro vajcovej bunky budúceho Davida Settlea, kolegovia mu nedovolili túto bunku naklonovať do zásoby ako zálohu. Už vtedy sa v zbrklom úteku po prvý raz pokúsil jednať úplne sám, no kolegovia ho chytili a prinútili k spolupráci. Onedlho však vymyslel nový plán na zvládnutie ich misie, lepší, no neporovnateľne zdĺhavejší – pokúsiť sa vytvoriť rekombinantného Davida, ktorý by sa správal v súlade s Browlingovými želaniami. Za týmto účelom začal intenzívne študovať vedecké články svojej aj minulej doby. No hoci na tom potajme pracoval celých tridsaťpäť rokov, k použiteľným výsledkom nedošiel.
Popri tom vykonával ďalšiu, oficiálnu prácu – staral sa o zdravie svojho „syna“, Davida Settlea, aj svojich kolegov. Geneticky upravoval aj bunky ich vlastných tkanív, ktoré im potom spolu s kolegom Kingsleym operatívne vkladal, čím počas tých tridsiatich piatich rokov spomalil svoje aj ich starnutie. Relatívne najlepšie si rozumel s kolegom Waynom Kingsleym, pretože jeho profesiou bola okrem matematiky aj medicína. S ním ako jediným z nich mohol viesť aspoň čiastočne aj debaty zo svojho odboru. Navyše, Kingsleyho povaha nebola ani zďaleka taká bojovná ako Browlingova, takže ich rozpravy neviedli k vážnejším konfliktom.
Tridsaťpäť rokov čakania, ukrývania sa a izolácie od všetkých ľudí okrem jeho kolegov, ako aj odsunutie Browlinga v misii na vedľajšiu koľaj, v ňom vytvorilo značnú frustráciu a zvýraznilo všetky jeho nepekné povahové črty. Reagoval popudenejšie, zlostnejšie, pohŕdavejšie, nadradenejšie. Vinou vlastného presvedčenia, že Davida netreba neustále sledovať, koncom zimy 2005 Davidov život vyhasol pod kolesami kamióna. Browling celý incident zľahčoval, keďže mali stroj času. Tým sa ale jeho rozkol so zvyškom tímu ešte prehĺbil. Zároveň však pod vplyvom tejto nehody začal premýšľať o tom, že množstvo nehôd, ktoré postihujú Davida, nie je normálne. Keď začiatkom septembra 2005 pri sledovaní Davida Browling spadol do opustenej banskej štôlne a vážne sa zranil, začalo mu pripadať podozrivé aj množstvo nehôd, ktoré postihujú jeho tím. Kým sa liečil zo zlomenín utŕžených pri páde do bane, študoval a premýšľal nad toto záhadou. Napokon došiel k šokujúcemu vysvetleniu. Ihneď zavolal všetkých svojich troch kolegov, aby im predložil svoju hypotézu. Tú, ako všetky svoje myšlienky, považoval za nezvratný fakt a necítil voči nej ani kúsok pochybností či skepsy. Kolegovia však Browlinga vysmiali. Dokonca ho chceli spútať, no karty náhle zamiešal ozbrojený David, ktorý sa nečakane zjavil v ich úkryte. Keďže David Browlinga od kolegov oslobodil, bol mu v danej chvíli trochu naklonený. Celkom s chuťou mu prezradil pravdu o jeho pôvode a o cestovaní v čase. Rozprávanie bolo pre Browlinga zároveň akosi terapiou. Svojou výpoveďou sa zbavil ťarchy tajomstva ukrývaného desiatky rokov.
Bezprostredne potom sa stal svedkom smrti Davida aj dvoch svojich kolegov, ktorých napadol tretí kolega. Napriek tomu Browling, ktorý sa ako jediný zachránil bez zranenia, nebol schopný agresora zabiť. Toto i jeho otras zo smrti kolegov, s ktorými nevychádzal, svedčí o jeho ľudských stránkach. Tie vzápätí ešte zvýraznili analgetiká, ktoré si vzal, pretože mal ešte nedoliečené zranenia z pádu do štôlne a boj o život bol pre neho veľmi bolestivý. V dôsledku rušenia nervových signálov v mozgu analgetikami (a ďalšieho faktoru, ktorý vysvitne pred koncom druhého dielu) však Browling urobil hlúposť. Keď nasadol do stroja času, aby úmrtiam zabránil, vzal so sebou aj Davidovu partnerku Molly. Hoci sa spamätal rýchlo po prenose, aj tak bolo neskoro. Molly ušla a kontaktovala Davidovo minulé ja.
Browling svoje pochybenie pred kolegami skrýval ako len mohol, oni však aj tak niečo tušili. Od presunu v čase do roku 2003 jednal Browling sám viac než kedykoľvek predtým. Rozhodol sa Davida potajomky naklonovať, čo plánoval už dávno. Plánoval síce pred Davidovým naklonovaním zmeniť jeho gény, aby sa správal podľa Browlingových predstáv, neprišiel však na to, do akej podoby ich zmeniť. Preto sa napokon rozhodol Davida naklonovať bezo zmeny. Browling lúpežou na klinike umelého oplodnenia získal ženské vajíčka a v inkubačných zariadeniach začal pestovať Davidove klony.
Udalosti, ktoré zažil v roku 2005, mu však nedali spávať. David pred svojou smrťou v roku 2005 vyslovil veľmi znepokojivú teóriu. Browling časom pochopil, že Davidova teória, čo ako desivá, zapadá do Browlingovej teórie, ktorú jeho kolegovia odmietli. Musel sa pokúsiť konfrontovať s touto teóriou svojich kolegov znova. Aj to urobil, no opäť neuspel. Vzdal sa pokusu naklonovať Davida a deprimovaný na všetko rezignoval.
Vtedy Kingsley priviedol do ich úkrytu Davida, ktorý beztak časť polovicu pravdy od Molly, aby mu vyzradili zvyšok. Situácia sa pre Browlinga znovu obrátila. Znova (z jeho pohľadu) rozpovedal Davidovi všetko podstatné o jeho zrode. Potom sa Browlingovmu tímu spoločne s Davidom podarilo zistiť pôvod veľkého množstva nehôd v ich životoch. Kolegovia Browlingovu teóriu konečne prijali a prišli na jediné možné riešenie – preniesť sa do doby, v ktorej by, v prípade, že by neboli cestovateľmi v čase, boli dosiahli svoj aktuálny vek. Browling a jeho partneri boli radi, David však nie. Dovolili mu stráviť poslednú noc s jeho láskou, s ktorou sa bude musieť prenosom v čase navždy rozlúčiť.
To však bola z Browlingovho pohľadu obrovská chyba. Ráno totiž zistili, že David a Molly ušli. Začali ich hľadať. Browling bol po chvíľkovom uvoľnení z vízie konca misie opäť nesmierne vystresovaný, a tak si pre seba začal vyrábať sedatíva. Na druhej strane bol ale presvedčený, že Davidova zamilovanosť je iba čisto hormonálna záležitosť a rýchlo Davida prejde. To sa však nedialo. Raz, keď im zaľúbený párik tesne ušiel, sa Browlingovi podarilo získať vzorku Mollinej DNA. Po jej osekvenovaní a analýze zistil pre neho zdrvujúcu skutočnosť, že David a Molly majú silné predpoklady na dlhodobú lásku. Browling si však následne spomenul, že v jeho domovskej dobe sa začala vyrábať zmes, ktorá pôsobila ako injekcia proti láske. Hoci netušil, ako ju Davidovi podať, začal počas naháňačky milencov túto zmes pre Davida vyrábať.
Zároveň už nevedel vystáť svojho mnohoročného šéfa Haisa. Preto mu raz vpichol zmes s kapsidmi obsahujúcimi FAS-ligand – látku, ktorá spôsobí Haisovi smrť, ak mu Browling nebude pravidelne podávať protilátku. Potajme tak získal Haisa pod svoju kontrolu.
Pri jednom z nápadov, ako chytiť zaľúbený párik, sa Browling rozhodol zmeniť si vďaka molekulárnej biológii výzor tak, aby vyzeral ako Mollin otec. Kokteil enzýmov a RNA mu dočasne zmenil výzor, no za cenu opuchov, bolestí a iných príznakov. V tejto podobe Browling v jednej z odseknutých časových línií ako smrteľne zranený spácha samovraždu. Aby na tento čin nabral sily, musel si k sebe povolať všetku racionalitu, ktorej bol schopný.
V novej časovej línii, ktorá vznikla Molliným návratom v čase, Haise medzičasom vymyslel spôsob, ako sa zbaviť Browlingovej kontroly. Špehovaním Browlinga zistil, že pravidelne užíva sedatíva. Tieto sedatíva mu Haise vymenil za FAS-ligand, ktorý tak genetik nechtiac zaviedol aj do svojho tela. Potom mu to Haise prezradil a nútil ho vyrobiť zmes, ktorá tento nebezpečný jed odstráni z krvi ich oboch. Browling strašne zúril, no nemal inú možnosť. Keďže však nielen nevedomky bral otravu, ale aj vynechával svoje sedatíva, bol nervovo ešte labilnejší než zvyčajne.
Popri namiešavaní protilátky na zničenie FAS-ligandu sa Browlingovi nečakane podarilo zajať Mollinu sestru. David ju však prišiel zachrániť. Počas tejto akcie Mollina sestra Browlingovi ušla, no genetik zajal Davida. S uspokojením mu vpichol injekciu proti láske, ktorá má začať účinkovať o dve hodiny. David ale cielene vyprovokoval Browlinga k fyzickému útoku, počas ktorého genetika premohol. David následne ušiel, mal však v sebe injekciu, ktorá ho má vyliečiť zo zamilovanosti, takže Browling nebol veľmi znepokojený. Browling dúfal a čakal, kedy David vytriezvený z lásky príde, ale zdalo sa, že jeho nádeje sú márne. Šalel. Jeho svetonázor, že všetko sú iba hormóny, bol vážne ohrozený. Potom však našiel možné vysvetlenie toho, prečo injekcia podľa všetkého na Davida neúčinkovala. Zistil, že jeden z prístrojov, na ktorom ju vyrábal, pravdepodobne nefungoval správne. Browlingovi sa podarilo nahovoriť samému sebe, že to je ten dôvod, prečo injekcia nezabrala.
Napokon za pomoci Browlingovho DNA-špecifického uspávacieho enzýmu štvorica milencov konečne chytil. Vzápätí sa ale Browling od Kingsleyho dozvedel nové vysvetlenia toho, aké s nimi má vesmír zámery. Hoci sú to všetko racionálne a rozumné vysvetlenia, sú pre nich všetkých také kruté, že Browlingovi racionalita zhorkne. Cez to všetko ale cíti – hoci trochu oslabený – triumf nad Davidom, ktorý ešte zoslabne po poslednom rozhovore s chlapcom. Takto, rozrušený Davidom a zneistený vo svojej racionalite, Browling podnikol svoju finálnu cestu časom na koniec 21. storočia. Tam zabudol na všetko, čo sa ohľadom cestovania časom odohralo, a dá sa predpokladať, že racionálny charakter potláčajúci emócie mu zostal až do smrti.
Genéza postavy
Najstaršie korene postavy Browlinga sa dajú vypátrať zhruba do roku 2002. Vtedy vznikla prvá, nezapísaná alternatíva dnešného príbehu Nula kelvinov, ktorá sa však od tej súčasnej značne líšila. Aj keď rámcovo mala skoro rovnakú zápletku, hlavným hrdinom nebol znovuzrodený vedec, ktorý vynašiel (ne)cestovanie v čase, ale jeden z tímu odborníkov, ktorý v minulosti (vtedajšej súčasnosti) dával tohto vedca po neúspešnom cestovaní v čase zase dohromady. Tento bezmenný hlavný hrdina však mal s Browlingom spoločnú len funkciu. Keďže mal byť sympatickou kladnou postavou, osobnostne neniesol zo súčasného Browlinga nič. Bol mladší a zaľúbil sa do kolegyne. Ich láska ale nemala dlhé trvanie, pretože sa ukázalo, že tak, ako oni dohliadajú na opravu minulosti, tak niekto z ešte vzdialenejšej budúcnosti, ako prišli oni, dohliadal na to, aby sa nedali dohromady. Splodili by totiž dieťa, ktorého potomkovia by spôsobili pre ľudstvo katastrofu. A preto sa cestovateľ v čase s cestovateľkou museli dojímavo rozísť. Týmto motívom Browlingov predchodca oveľa viac pripomína dnešnú postavu Davida.
Prvá alternatíva románu však bola zamietnutá a zhruba o rok som budúci Browlingo nadobudol oveľa bližšiu podobu tej súčasnej. Ešte nemal meno, ani osobnostné črty, len niektoré zlomové udalosti z jeho života, ako napríklad prestrelka v sklade. Až v roku 2007 pravdepodobne dostal ako prvý zo štvorice aj meno, zatiaľ len priezvisko. Jeho osobnosť sa pravdepodobne začala rysovať až v roku 2009, začiatkom písania. Definitívne sa vyprofilovala až v roku 2011, po dokončení prvopisu a začiatku písania druhého dielu.
Z iných postáv je jednou z inšpirácií Browlinga doktor Mengele z románu od Ira Levina Chlapci z Brazílie. S ním má spoločný cieľ naklonovať známu osobnosť a snahu znovunavodiť historickú udalosť. Browling však má, tak ako aj zvyšná dvojica ústredných postáv série, aj autobiografické črty.
