Arlene Waltmanová

Arlene May Waltmanová, rodená Franklinová (*?, – †?), prezývaná „Kráľovná stanice“, je fiktívna vedľajšia postava románu Druhá planéta. Bola profesionálnou astronautkou, členkou stálej posádky stanice Venera, a manželkou jej veliteľa Eda Waltmana. Vystupuje ako mladá, inteligentná, vzdelaná a veľmi krásna žena, jediná ženská členka posádky v priebehu deja románu.

Opis

Arlene je beloška s veľmi príťažlivo tvarovanou postavou. Na začiatku deja má 29 rokov. Má dlhé, rovné, hnedé vlasy a od prírody sýto sfarbené pery, ktoré pôsobia ako narúžované. Jej črty sú príťažlivé až zmyselné. Rada sa oblieka do rifľoviny, čo však len podčiarkuje jej ženskosť.

Osobnosť

Arlene vystupuje ako pokojná až flegmatická osobnosť, ktorá je ale v skutočnosti citlivá a krehká. Nemá veľké nároky na svoju vizáž ani životnú úroveň, čo je jeden z dôvodov, prečo je schopná celé roky pokojne žiť na stanici Venera. Je veľmi inteligentná a vzdelaná, racionalistka, ovláda planetárne vedy, ako aj pilotáž, obsluhu a opravy kozmickej stanice, je trénovaná na výstup do otvoreného vesmíru a prácu v bezváhovom stave. Vyznaním je striktná ateistka bez viery v posmrtný život. Sama humorom príliš neoplýva, ale zmysel pre humor svojho manžela oceňuje. Vďaka kráse, ktorá jej priniesla obdiv mnohých mužov, je primerane sebavedomá. Vie o svojom vplyve na druhé pohlavie, ale málokedy ho využíva vo svoj prospech. Na vysokej škole ju prezývali Ľadová Franklinová (v origináli „Frozen Franklin“), pretože si priazeň mužov príliš nevšímala. Po svadbe sa to vystupňovalo. Nejavila ani náznaky flirtu, jej správanie voči mužom, hoci k niektorým priateľské, nikdy nemalo sexuálny podtón. Výnimkou bol jej manžel, ku ktorému bola vrelá, verná a oddaná.

Ako vysoké percento ľudí v jej dobe, aj Arlene má zníženú plodnosť.

Život

V základnej verzii Druhej planéty je o jej živote pred stanicou známeho len málo. V alternatíve sa dozvedáme, že bola dcérou farmára, ktorý jej nástup na vedeckú kariéru príliš neocenil. Na vysokej škole sa ako jedna z mála žien v odbore, navyše veľmi pôvabná, stala stredobodom záujmu opačného pohlavia, ale takmer do promócii s nikým nechodila. Život sa jej zmenil vo chvíli, keď spoznala svoju životnú lásku Eda Waltmana. Hoci ju spočiatku odpudzoval svojou predstieranou aroganciou, neskôr zistila, že majú spoločné obrovské množstvo vecí, ktoré nenájdu u nikoho iného. Jeho vlastné názory, rovnaké životné zameranie, rovnocenná intelektuálna úroveň, ale aj Edova živosť a humor si ju celkom získali. Dvojica spolu podstúpila kozmonautický výcvik a bola vybraná do posádky neslávnej známej stanice Venera, kam chceli letieť ako jedni z mála kandidátov. Nato sa zosobášili.

Štart prebehol pár týždňov po svadbe. Prvé dva roky na stanici strávili s Edom v stave beztiaže. Pár si svojou neúnavnou prácou na výskume a udržiavaní prevádzky stanice aj v ťažkých podmienkach postupne získaval reputáciu a Arlene dostala administrátorské práva do počítačového systému stanice – prístup ku kódu jej bezpečnostného systému. Popri údržbe stanice sa venovala aj výskumnej činnosti, napríklad spektroskopii venušskej atmosféry. Ani roky izolácie a nútenej blízkosti jej manželstvo neohrozili. Bolo to jednak Arleninou schopnosťou zahĺbiť sa do práce tak, že (ak nespolupracovali) na Eda vôbec nemyslela, a jednak pomerne častým ohrozením života, ktoré im pripomínalo, čo jeden pre druhého znamenajú.

Po piatich rokoch pri striedaní posádky prileteli dvaja noví výskumníci, ktorým Arlene hneď padla do oka. Pre jedného z nich, Glenna Irvinga, sa stala životnou láskou, no ona milovala svojho muža. Glenna si síce obľúbila, no brala ho iba ako priateľa. Keď vyšli najavo skutočnosti, kvôli ktorým sa Glenn musel predčasne vrátiť na Zem, prosila Eda, aby Glenna späť neposielal.

Keď sa na stanici objavili problémy so spánkom, Arlenina flegmatickosť podstúpila ťažkú skúšku, v ktorej neobstála. Astronautku zasiahla domnelá smrť priateľa a kolegu Mikeyho (ktorý ju tiež skryte miloval) a bála sa aj o svojho manžela Eda. V krízových situáciách si síce navonok nechávala chladnú hlavu, no urobila chybu, ktorá sa (nielen) jej stala osudnou.

Tragicky zahynula vo veku iba tridsať rokov pri havárii stanice spôsobenej novým výskumníkom. Theakstonom. V základnej verzii mala spoluúčasť na tejto smrtiacej katastrofe, pretože odmietla odpojiť Theakstonov čln od stanice, keď sa v záchvate šialenstva pokúsil od stanice odtrhnúť silou. Arlene dúfala, že sa jej podarí Theakstonovo riadenie zablokovať na diaľku, no on sa s člnom odtrhol a stanica podstúpila deštrukciu, pri ktorej ona, jej manžel, aj ďalší člen posádky okamžite zahynuli.

V alternatíve žila iba o dva mesiace dlhšie. V nej síce šialeného Theakstona odpojila včas, ale on po množstve ďalších udalostí (neplánovane) zabil Eda. Po manželovej smrti Arlene stratila vôľu žiť. Stala sa Glennovou milenou – paradoxne, zo žiaľu za Edom, na ktorého smrť v posteli zabúdala a o ktorom s Glennom dlhé hodiny hovorila. O pár týždňov na to ju rozrušilo zistenie, že je tehotná, pričom nie je jasné, či dieťa čaká s Edom alebo Glennom. Chcela veriť v Edovo otcovstvo, ale tušila, že dieťa je Glennovo, čo jej na psychickej pohode nepridalo. Po čase sa trochu vzchopila, bola schopná spolupracovať na záchrane svojich kolegov z poškodenej stanice, no vnútorne bola rozložená, načisto bez svojej kedysi pozoruhodnej schopnosti sústredenia. Na Eda nedokázala prestať myslieť ani na chvíľu, mučivo jej chýbal a umárala sa nie úplne vyjasnenými okolnosťami jeho smrti. Napokon sa aj s nenarodeným dieťaťom nechala zabiť bližšie nešpecifikovanými troskami, ktoré jej pri výstupe do otvoreného priestoru prederavili skafander a namieste ju usmrtili.

Genéza postavy

Arlene Waltmanová mala podľa pôvodnej predstavy v základnej verzii veľmi blízko postave typu Mary Sue. Najmä v alternatíve sa však od tohto ideálu dejovo dosť vzdialila. Okrem autorky má korene v astronautke Judith Arlene Resnikovej, ktorej stredné meno bolo inšpiráciou pre jej meno. Z fiktívnych postáv jej za predlohu slúžila Lindsey Brigmanová z filmu Abyss.

Postava Arlene sa zjavila stretla rovno v jej finálnej, avšak ešte do detailov nerozvinutej forme, v roku 2004. Spolu s inými postavami Druhej planéty sa dovyvíjala o dva roky neskôr v podstate už na formu publikovanú knižne.

Zdroj

• Arlene Waltmanová na stránkach Jany Plauchovej